Diecézna púť Spišskej diecézy pri príležitosti 250. výročia založenia do Ostrihomu

Diecézna púť Spišskej diecézy pri príležitosti 250. výročia založenia do Ostrihomu

Mnohí veriaci prijali pozvanie Spišskej diecézy na jubilejnú púť pri príležitosti 250. výročia diecézy, ktorá sa uskutočnila v sobotu 27. júna 2026 v Ostrihome v Maďarsku.

Veriaci z jednotlivých farností našej diecézy putovali aj so svojimi duchovnými pastiermi na „miesto jej zrodu“, aby vytvorili pekné spoločenstvo. My, námestovskí veriaci, sme tak putovali spolu s naším pánom dekanom Milošom Pekarčíkom.

Pred samotným slávením sv. omše sa veriaci modlili posvätný  ruženec, ktorý liturgicky viedol Mons. Ján Kuboš, spišský pomocný biskup.

Súčasťou programu bola slávnostná svätá omša v Primaciálnej katedrálnej bazilike Nanebovzatia Panny Márie a sv. Vojtecha, ktorej hlavným celebrantom a kazateľom bol spišský diecézny biskup Mons. František Trstenský. Počas sv. omše si slovenskí pútnici pripomenuli aj 20. výročie podpisu a výmeny dokumentu o zmierení medzi slovenským a maďarským národom a ako spomenul kardinál Péter Erdő, ostrihomsko-budapeštiansky arcibiskup, dané cirkevné spoločenstvá už charakterizuje spolupráca a priateľstvo. P. biskup František sa prítomným veriacim, ale aj tým, ktorí nemohol prísť do Ostrihomu osobne, v kázni prihovoril s dôrazom na tri slová: viera, spoločenstvo a misia.

Z príhovoru vyberáme: Neprišli sme obdivovať minulosť, ale ďakovať za dar viery a za tých, ktorí nám ju odovzdali. Sme tu aj preto, aby sme odpovedali na dar viery, stali sa učeníkmi. Dôležité sú nie čísla, ale srdce človeka.

Diecéza a naše farnosti prežijú vtedy, keď ľudia budú vytvárať malé spoločenstvá, budú budovať vzťahy, spájať, zaujímať sa jeden o druhého. Tí druhí zabudnú na mnohé, čo sme im povedali, ale nezabudnú na to, ako sa pri nás cítili.

A napokon misia – byť poslaný, neskĺznuť k pokušeniu, neuspokojiť sa s tým, že nám je dobre, ale prichádzať k tým, ktorí z rozličných dôvodov naše spoločenstvo opustili, budovať mosty.

Putovanie do Ostrihomu bolo „popretkávané“ okrem iného aj mnohými stretnutiami či rozhovormi s ľuďmi blízkymi, ale aj tými, s ktorými  sme sa roky osobne nestretli. A boli to pekné stretnutia.  Adorácia vďačnosti s eucharistickým požehnaním zavŕšila naše putovanie a do svojich farností sme odchádzali  duchovne povzbudení odovzdávať ďalej to, čo sme dostali, tým, s ktorými žijeme, pracujeme…

Aby v tom, čo rozprávame, ale hlavne v skutkoch každého pútnika sa napĺňali slová: „Plný horlivosti za Pána…“